KORONALNE DIERY Z ROZLOZENIA INTENZITY `'ZELENEJ`' KORONY

Pokusime sa podat kompletny prehlad doterajsieho vyskumu KD z merania intenzity zelenej korony:
     (a) Priklad dvoch Waldmeierovych polarnych map (Waldmeier, 1981) zelenej korony je na Obrazku 1. Ukazuje situaciu z obdobia minima slnecneho cyklu (hore), kedy sa KD (biela oblast) nachadza vzdy v okoli slnecneho polu. Druha mapa (dole) ukazuje, ze v obdobi maxima slnecnej cinnosti sa KD mozu nachadzat aj mimo polov Slnka, v nizsich heliografickych sirkach. Taketo zistenie sa ukazalo byt uplne v sulade s neskor odhalenou dlhodobou evoluciou globalneho slnecneho magnetickeho pola (napriklad, Hoeksema, 1992). Riesenie je v tom, ze pritomnost KD nie je viazana na heliograficke poly, ale ze KD sa nachadzaju vzdy nad magnetickymi polmi Slnka. Tato vlastnost KD bola vyznamne demonstrovana aj z pozorovani zatmeni Slnka a teoretickymi vypoctami koronalneho magnetickeho pola z jeho merania na urovni fotosfery (Sýkora a kol., 2000).

Obrazok 1.  Koronalne diery v polarnych mapach Waldmeiera (1981).

     (b) Po prvykrat bola uzka priestorova suvislost KD a ONSZEK zistena v praci Letfus a kol. (1980) porovnanim vsetkych KD registrovanych druzicou Skylab v obdobi 1973-1974 a ONSZEK identifikovanych v nasich synoptickych mapach zelenej korony.

     (c) Neskor sme publikovali obsaznu pracu (Sýkora, 1992), v ktorej bolo dlhodobe rozlozenie ONSZEK (alias KD) na slnecnom povrchu korelovane so slnecnym vetrom a geoaktivitou. Na rozdiel od vsetkych ostatnych prac komentovanych v tejto kapitole, ktore sa venovali iba studiu polarnych KD, v nasej praci sme skumali ONSZEK v zone aktivity Slnka (v intervale sirok 60°) a nasli sme, ze:
- Pocet ONSZEK na Slnku sa vyrazne meni so slnecnym cyklom, pricom cyklicnost tychto zmien je prakticky v antikorelacii so znamou krivkou slnecnej aktivity, odvodenou z pozorovania slnecnych skvrn.
- Existuje tesna kladna korelacia medzi velkostou a pocetnostou ONSZEK v zonach (20 - 40)° na jednej strane a rychlostou a trvanim vysokorychlostnych prudov slnecneho vetra, na strane druhej.
- Podobny vysledok bol najdeny aj v pripade, ze rozmerovo nadpriemerne ONSZEK boli korelovane s geofyzikalnymi K_p a aa-indexami. Jednoznacne sa ukazalo, ze ONSZEK su pre geoaktivitu vyznamne celkom podobnym sposobom ako je to v pripade KD.
     (d) Ciastocne sme sa teme venovali aj v praci Bavassano a kol. (1994), kde sme, pouzijuc `'koronale löcher`' Waldmeiera (1957), ukazali ako rozlozenie polarnych KD a ich infiltracia do nizkych sirok zrkadlovym sposobom kopiruje 11-rocny cyklus slnecnej aktivity. V maximach cyklov polarne KD prakticky absentuju. V tomto obdobi, ako je zname, dochadza k vymene polarit globalneho magnetickeho pola na oboch pologuliach Slnka. V blizkosti polov sa casto vyskytuje pas jasnych koronalnych strimerov, ktory je vlastne identicky s heliomagnetickym rovnikom. KD su v tychto obdobiach od heliografickych polov vytlacene do nizsich sirok, su male a casto su pri limbovych pozorovaniach Slnka (akym je aj pozorovanie zelenej korony) prekryte aktivnejsimi (jasnejsimi) koronalnymi utvarmi. Naopak, mimo maxim slnecnej cinnosti, a menovite v minimach slnecnych cyklov, polarne KD zasahuju az do sirok 50°, vynimocne aj nizsie, ako tomu bolo, napriklad, v minime medzi 19. a 20. cyklom.
     (e) Posledny kto sa zaoberal priamo studiom vztahu KD a svietivosti zelenej korony bol Dorotovic (1998). Pri porovnani plochy polarnych KD s krivkou relativneho cisla slnecnych skvrn nasiel, ako sa dalo ocakavat, perfektnu antikorelaciu tychto dvoch parametrov za obdobie viac ako pat poslednych slnecnych cyklov.

Dalsia strana: AKO DALEJ V ST`UDIU ...   Predchadzajuca strana: KRATKA HISTORIA OBJAVU KD
Prva strana: `'Koronalne diery`' z pozorovani ...