Obrazok 1. Koronalne diery v polarnych mapach Waldmeiera (1981).
(b) Po prvykrat bola uzka priestorova suvislost KD a ONSZEK zistena v praci Letfus a kol. (1980) porovnanim vsetkych KD registrovanych druzicou Skylab v obdobi 1973-1974 a ONSZEK identifikovanych v nasich synoptickych mapach zelenej korony.
(c) Neskor sme publikovali obsaznu pracu (Sıkora,
1992), v ktorej bolo dlhodobe rozlozenie ONSZEK (alias KD) na slnecnom
povrchu korelovane so slnecnym vetrom a geoaktivitou. Na rozdiel od vsetkych
ostatnych prac komentovanych v tejto kapitole, ktore sa venovali iba studiu
polarnych KD, v nasej praci sme skumali ONSZEK v zone aktivity Slnka (v
intervale sirok 60°) a nasli
sme, ze:
- Pocet ONSZEK na Slnku sa vyrazne meni so slnecnym cyklom, pricom
cyklicnost tychto zmien je prakticky v antikorelacii so znamou krivkou
slnecnej aktivity, odvodenou z pozorovania slnecnych skvrn.
- Existuje tesna kladna korelacia medzi velkostou a pocetnostou ONSZEK
v zonach (20 - 40)° na jednej
strane a rychlostou a trvanim vysokorychlostnych prudov slnecneho vetra,
na strane druhej.
- Podobny vysledok bol najdeny aj v pripade, ze rozmerovo nadpriemerne
ONSZEK boli korelovane s geofyzikalnymi Kp a aa-indexami.
Jednoznacne sa ukazalo, ze ONSZEK su pre geoaktivitu vyznamne celkom podobnym
sposobom ako je to v pripade KD.
(d) Ciastocne sme sa teme venovali aj v praci
Bavassano a kol. (1994), kde sme, pouzijuc `'koronale löcher`' Waldmeiera
(1957), ukazali ako rozlozenie polarnych KD a ich infiltracia do nizkych
sirok zrkadlovym sposobom kopiruje 11-rocny cyklus slnecnej aktivity. V
maximach cyklov polarne KD prakticky absentuju. V tomto obdobi, ako je
zname, dochadza k vymene polarit globalneho magnetickeho pola na oboch
pologuliach Slnka. V blizkosti polov sa casto vyskytuje pas jasnych koronalnych
strimerov, ktory je vlastne identicky s heliomagnetickym rovnikom. KD su
v tychto obdobiach od heliografickych polov vytlacene do nizsich sirok,
su male a casto su pri limbovych pozorovaniach Slnka (akym je aj pozorovanie
zelenej korony) prekryte aktivnejsimi (jasnejsimi) koronalnymi utvarmi.
Naopak, mimo maxim slnecnej cinnosti, a menovite v minimach slnecnych cyklov,
polarne KD zasahuju az do sirok 50°,
vynimocne aj nizsie, ako tomu bolo, napriklad, v minime medzi 19. a 20.
cyklom.
(e) Posledny kto sa zaoberal priamo studiom
vztahu KD a svietivosti zelenej korony bol Dorotovic (1998). Pri porovnani
plochy polarnych KD s krivkou relativneho cisla slnecnych skvrn nasiel,
ako sa dalo ocakavat, perfektnu antikorelaciu tychto dvoch parametrov za
obdobie viac ako pat poslednych slnecnych cyklov.