KRATKA HISTORIA OBJAVU KD

Uz zaciatkom 30-tich rokov tohoto storocia si nemecky geofyzik J. Bartels (vid, napriklad, Dessler a Fejer, 1963) vsimol, ze aj pocas velmi pokojnych obdobi, bez evidentnej slnecnej aktivity, dochadza k periodickym porucham zemskeho magnetickeho pola a ze opakovanie tychto poruch koresponduje s periodou slnecnej rotacie. Bartels postuloval tajomne, tzv. M-oblasti na Slnku (M = mystery), ako zdroj geomagnetickych poruch. Zo sucasneho pohladu (z poznania ucinkov KD na magnetosferu) je zrejme, ze M-oblasti a KD boli a su jedno a to iste.

Neskor, Waldmeier pri popise rozlozenia jasnosti `'zelenej`' emisnej korony (FeXIV 530.3 nm) na povrchu Slnka niekolkokrat pouzil aj termin `'koronaloch`' pre polarne oblasti Slnka, kde intenzita korony v uvedenej ciare bola zvlast nizka (Waldmeier 1956, 1957). Skutocnou fyzikalnou pricinou nizkej svietivosti zelenej korony v KD, ako sme uz spomenuli je to, ze hustota a teplota koronalnej plazmy su v miestach KD vyrazne znizene oproti okoliu. Je zaujimave, ze Waldmeier (1981) musel nim pouzity terminus technicus `'koronaloch`' energicky obhajovat ako prioritny pred americkou euforiou z objavu `'coronal holes`' pocas letu druzice Skylab v rokoch 1973-1974. Priorita Waldmeiera bola v konecnom dosledku vseobecne akceptovana.

Od augusta 1991 su KD intenzivne studovane z pozorovani, ktore v odbore tvrdeho a makkeho röntgenoveho ziarenia prevadza s velkou kadenciou japonska druzica YOHKOH. Jedna sa vsak uz len o vsestranne studium vlastnosti KD, nie o ich samotny objav.


Dalsia strana: KORONALNE DIERY Z ROZLOZENIA...   Predchadzajuca strana: UVOD
Prva strana: `'Koronalne diery`' z pozorovani ...

2000-09-06