Klucovym parametrom KD je ich plocha, ktoru zaberaju na slnecnom povrchu.
Pritom sa ukazalo fyzikalne a metodicky ve"lmi dolezitym rozlisovat dve
kategorie KD - polarne a nizkosirkove. V priebehu minima 11-rocneho cyklu
slnecnej aktivity KD pokryvaju az 20% slnecneho povrchu. V tych castiach
Slnka dominuje otvorena topologia silociar m. p., vychadzajucich z tzv.
zdrojovej plochy radialne do medziplanetarneho priestoru (definitoricky
sa zdrojova plocha najcastejsie nachadza vo vzdialenosti 2.5 
od stredu Slnka). V tych miestach (a menovite, v polarnych KD) je intenzita
globalneho m. p. zvysena takmer na dvojnasobok. Ako aktivita narasta do
maxima slnecneho cyklu, polarne pole slabne a meni svoju polaritu. Velke
polarne KD zanikaju a su nahradzane mensimi KD v nizsich sirkach. Male
oblasti `'otvoreneho`' pola su v tejto faze cyklu rozptylene v pomerne
velkom rozsahu heliografickych sirok.
Spatna extrapolacia otvorenych silociar m. p. zo zdrojovej plochy na povrch fotosfery (za predpokladu bezsiloveho potencialoveho pola medzi zdrojovou plochou a fotosferou) ukazuje, ze tieto silociary sa koncentruju vylucne v miestach KD (vid poslednu kapitolu tohoto prispevku). To ale znamena, ze prave ta cast slnecneho povrchu, ktora je pokryta koronalnymi dierami, je prakticky jedinym zdrojom medziplanetarneho magnetickeho pola (Sykora a kol., 2000). Preto, sumarna plocha otvorenej konfiguracie m. p. na Slnku (a teda, celkova plocha KD) musi byt velmi dobrym proxy (zastupcom, nahradou, ukazovatelom ?) aktualnych magnetickych podmienok v heliosfere a tym aj, napriklad, mierou modulacie kozmickych lucov (Storini a kol., 1997).
Uplne najdolezitejsou vlastnostou KD je to, ze pri otvorenej konfiguracii ich m. p., ionizovana plazma unika do medziplanetarneho priestoru najlahsie prave z nich. Plocha KD tak predstavuje velmi slubny index aj pre studium vysokorychlostnych prudov slnecneho vetra, ktoreho s`u KD priamo zdrojom.
V priebehu poslednych dvoch desatroci druzicove pozorovania odhalili, ze intenzita slnecneho ziarenia sa meni ako kratkodobo, tak aj v casovej skale 11-rocneho slnecneho cyklu. Take zmeny v celkovom vykone Slnka, spolu s magnetickou aktivitou KD, velmi pravdepodobne ovplyvnuju (a v historii ovplyvnovali) aj zemsku magnetosferu a ionosferu, a pozemsku klimu a pocasie. Pritom, z historickych pozorovani Slnka je zrejme, ze realne su aj dlhodobejsie (tzv. sekularne) zmeny v ziarivosti Slnka. Jedna z takych epizod nastala v 17. storoci (Maunderovo minimum slnecnej aktivity) a ina, kratsia, v 19. storoci (Daltonovo minimum).
Studiom roznych druhov proxy, alebo ich adekvatnej kombinacie, by bolo mozne extrapolovat zmeny ziarenia a magnetickych vlastnosti Slnka spatne do obdobia kedy merania zo satelitov neexistovali. To, co by sme sa takto dozvedeli o minulosti by mohlo byt prognosticky aplikovane na buduce spravanie sa Slnka. Ako sme uz spomenuli, KD boli explicitne objavene v rokoch 1973-74 druzicou Skylab. Velmi dobrym proxy koronalnych dier sa ukazalo byt denne realizovatelne mapovanie povrchu Slnka v ciare HeI 1083 nm a v znamej Ha ciare. Zial, realne vysledky z tychto dvoch proxy KD su relevantne len od roku 1975 (McIntosh, 1993, Fox a kol., 1998), teda az po druzicovom objave KD. O to nadejnejsim proxy koronalnych dier sa ukazuju byt nase ONSZEK. A prave o tom je tento prispevok. Naznacuje ako pomocou studia ONSZEK mozno skumat fenomen KD (a tym aj niektore parametre medziplanetarneho m. p. a slnecneho vetra) 30 rokov pred ich objavom.