Popisany obraz zvysenej intenzity m. p. a vytiahnutia systemu izogauss
nad slnecnymi magnetickymi polmi (kde dominuje otvorena konfiguracia silociar
m. p.) sa potvrdil aj v pripade lokalnejsieho, avsak morfologicky pribuzneho,
fenomenu KD. Menovite to plati aj pre KD nachadzajuce sa mimo magnetickych
polov. Demonstrujeme to na Obrazku 4, kde su intenzita magnetickeho pola
a poloha koronalnych dier porovnane pre konkretny pripad `'blizko- maximoveho`'
zatmenia Slnka 11. aug. 1999. Na Obrazku 4 su koronalne diery vizualizovane
ako zhluky malych prazdnych kruzkov. V skutocnosti su to miesta, kde su
otvorene magneticke silociary ukotvene do fotosfery. `'Vypukliny`' v systeme
izogauss (t.j. oblasti zvysenej intenzity m. p.) velmi dobre suhlasia s
polohou KD, nachadzajucimi sa nedaleko od slnecneho okraja. (KD blizko
juzneho polu sa nemoze rejavit ako `'vypuklina`' v systeme izogauss, lebo
m. p. v sirkach nad 70°
nie je meratelne). Podobny dobry suhlas medzi vypuklinami v systeme izogauss
a polohou KD sme si overili aj v pripadoch inych nami pozorovanych zatmeni.
S ohladom na v sucasnosti uz rutinny sposob vypoctu polohy KD z pozorovani
m. p. vo fotosfere, planujeme urobit urcitu porovnavaciu analyzu lokalnej
koincidencie ONSZEK a KD za podstatne dlhsie obdobie pomocou synoptickych
map oboch fenomenov.
Obrazok 4. Synopticka mapa m. p. na zdrojovej ploche (hore). Plna
hruba ciara znazornuje neutralnu ciaru m. p. (pole je kvadrupolove a magneticky
rovnik ma zlozitejsi tvar). Dve zvisle ciarkovane ciary predstavuju priblizne
okraj slnecneho disku v den zatmenia (11. augusta 1999). Magneticka mapa
len pre den zatmenia je vlavo dolu. Poloha KD je na oboch mapach dana zhlukmi
malych otvorenych kruzkov. Vpravo dole je subor "izogauss" pocitany pre
den zatmenia.