Obrázok 1 .
Ukazka spektra po zakladnej redukcii.
Vysledne ciste dvojrozmerne spektra pre kazdu ciaru (vid Obr. 1) obsahovali
419 spektralnych profilov, takze pre
jedno spektrum sme urcili 419 hodnot Ic a Io.
Pred samotnym urcenim spektralnych charakteristik bolo potrebne urobit
opravu trendu kontinua, kalibrovat spektra ku
skutocnemu 'atlasovemu' kontinuu, vyhladit spektralne profily pouzitim
Fourierovej transformacie a odstranit efekt
atmosferickej refrakcie.
Obrázok 1 .
Ukazka spektra po zakladnej redukcii.
a) Oprava o trend kontinua a kalibracia ku skutocnemu kontinuu
Vzhladom na to, ze vysledne spektra maju urcity trend intenzity v smere
disperzie, je potrebne opravit tento trend a
dosiahnut sulad s 'atlasovym' spektrom. Oprava bola urobena specialnym
programom v IDL pouzijuc hodnoty
'kvazikontinui' v okoli spektralnej ciary vzate z Liege atlasu a prelozenim
polynomu druheho stupna cez tieto
'kvazikontinua.Vysledok opravy je ukazany na Obr. 2., kde je zobrazeny
povodny a opraveny profil. Spravne hodnoty
kontinua v okoli spektralnej ciary, sme ziskali tak, ze sme vynasobili
hodnoty kvazikontinui korekcnym faktorom tak,
aby dosiahli hodnoty skutocneho kontinua.
Obrázok 2. Oprava trendu kontinua v spektralnom profile
b) Odstranenie vplyvu atmosferickej refrakcie
Vzhladom na to, ze pozorovane Fe I ciary a Ca II K ciara reprezentuju
dve velmi vzdialene oblasti spektra (rozdiel ~ 130 nm) bolo potrebne odstranit
vplyv atmosferickej refrakcie. Vplyvom tohoto efektu, bol rozdiel v polohe
'fialoveho' (Ca II K ciara)
a 'zeleneho' (Fe I ciary) obrazu v ohniskovej rovine dalekohladu ~
2''. Z uvedeneho vyplyva, ze ak by sme v zelenej casti spektra (Fe I ciary)
pozorovali na strbine urcite miesto, vo fialovej casti spektra (Ca II K
ciara) by sa nam na strbinu zobrazovalo miesto vzdialene 2'' od miesta
pozorovaneho v zelenej casti spektra. Vysledok by bol taky, ze by sme v
Fe I ciarach a v Ca II K ciare porovnavali spektralne charakteristiky z
odlisnych miest na slnecnom disku.
K eliminacii tohto vplyvu je mozne vyuzit rotaciu tanku spektrografu
na VTT. Spektrograf aj so strbinou spektrografu
sme pocas pozorovania natocili tak, aby sa efekt atmosferickej refrakcie
prejavil iba pozdlz strbiny. Inymi slovami,
'fialovy' obraz na strbine bol posunuty oproti 'zelenemu' obrazu iba
pozdlz stbiny. Vplyv atmosferickej refrakcie, je
potom mozne v procese redukcie eliminovat jednoduchym posunutim spektra
v
smere 'y'. Hodnotu, o ktoru bolo
potrebne posunut Ca II K spektrum voci Fe I spektram sme urcili korelaciou
chodu intenzit pozdlz srbiny v kridle Ca
II K ciary a v centrach Fe I ciar. Na Obr.3. su ukazane priebehy vsetkych
troch intenzit a korelacie tychto priebehov.
Korelacne koeficienty sme pocitali pre neposunute priebehy a potom
aj pre navzajom posunute priebehy intenzit o 
20
pixelov. Z Obr. 3. je jasne, ze priebehy intenzit pozdlz strbiny sa maximalne
zhoduju, ak posunieme 'Ca II K priebeh'
o 11 pixelov voci 'Fe I 557.6 priebehu' a o 9 pixelov voci 'Fe I 522.5
priebehu'. Z korelacie tiez vyplynulo, ze aj Fe I
ciary musime navzajom posunut o 2 pixely po strbine aby sme skumali
to iste miesto v oboch ciarach. Ak posuny v
pixeloch vyjadrime v oblukovej miere, (11 pixelov x 0.17'' = 1.87''),
obdobne 9 pixelov ~ 1.53'' a 2 pixely ~ 0.34''.
Vzajomnym posunutim vsetkych troch spektier o uvedene hodnoty (11,
9 a 2 pixely) pozdlz strbiny ( zvisly smer 'y' v
spektrach) zosuladime spektra tak, ze odpovedajuce si skany z kazdeho
spektra budu mapovat to iste miesto na
slnecnom disku.
Obrázok 3. Priebehy intenzit pozdlz strbiny vo vsetkych troch spektrach a ich vzajomna korelacia. Plnou ciarou je vyznaceny priebeh intenzity v centre ciary Fe I 557.6 nm, bodkociarkovanou v centre Fe I 522.5 a ciarkovanou v kridle Ca II K. korelacia medzi Fe I ciarami je vyznacena plnou ciarou, medzi Fe I 522.5 nm a Ca II K ciarkovanou a medzi Fe I 557.6 nm a Ca II K bodkociarkovanou ciarou.